O dievčati, ktoré miluje svoje nohy

Stalo sa. Skôr však, ako budete čítať ďalej príbeh rodiny Kováčovcov, chcem napísať jeden citát a zacitovať aj slová etikoterapeuta. Keď som ich prvýkrát počula, videla som Ivanku a jej rodinu.

Citát: Ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Preto sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. (Druhý Korinťanom 12:9 SEBDT)

Vladimír Červenáka, etikoterapeut a životný kouč: „V citáte vidím celú cestu človeka cez hodnoty: prijať pravdu. Áno, som aj slabý, potom však pravda otvára cestu k svetlu. Následne príde úcta, rešpekt. Keď totiž dokážem prejaviť úctu svojim slabostiam, dokážem ju prejaviť aj k slabostiam iných. Tým, že im prejavujem úctu, získavam ich dôveru. Som v dôvere, tak môžem svietiť svetlom do slabostí iných, a posilňovať ich. To je láska a vyslobodenie. Vykúpenie z utrpenia.“ Rodina Kováčovcov svieti. Ivanka svieti.

Štart do života

Ivanka sa narodila predčasne a nečakane v tridsiatom týždni tehotenstva. Deň predtým bola mamina Janka na kontrole a všetko v poriadku, tak čakala prirodzený pôrod. Ale hneď v ten deň nastúpili strach a stres, ktoré pravdepodobne rozbehli celý proces. Bolo totiž 11.septembra 2001... Čo sa dialo, vyrozprávala mamina Janka: „V Amerike po leteckom útoku padli dvojičky. Doma sme do noci sledovali, čo sa robí. Zo všetkých záberov išiel strach a bezmocnosť. Myšlienky o vojne sa mi premietali hlavou – bože, čo to bude! A ja čakám dieťatko! Ráno v práci mi prišlo zle. Volala som manželovi, odviezol ma do nemocnice, kde som odpadla. Lekári zistili, že sa mi odlúpila placenta a rýchlo bolo treba urobiť cisársky rez. Keď sa Ivka narodila, už ju museli oživovať. Obe sme boli v kritickom stave. Manžel povedal, že to bol najhorší deň v jeho živote, lebo obe sme boli na hranici života a smrti. Nikto nevedel, či prežijeme obe, či jedna, či ani jedna. Keď Ivku oživili, zistili, že mala krvácanie do mozgu. Po krátkom čase nasledovala operácia, lebo krvná zrazenina v mozgu sa nevstrebávala. Sedem mesiacov sme boli spolu v nemocnici v Martine, ona celý čas ležiaca, lebo nastali ďalšie komplikácie.“

Mama Janka, keď sa po pôrode pozviechala, išla rovno za Ivankou do nemocnice. Tu začala ich spoločná cesta viery vo vzájomné sily. Mama verila, že to dcéra dá. Dcéra dôverovala, že mama pevne stojí pri nej. Náročné chvíle natiahnu minúty a hodiny na nekonečno. Nádej však svieti. Po jednej operácii sa v siedmych mesiacoch Ivkin zdravotný stav upokojil a mohla začať cvičiť. Najprv pod dozorom v nemocnici, potom dva týždne v zariadení, kde sa mama s dcérou učili Vojtovu metódu.

„Máme aj staršiu dcéru Adrianu, má 35. Keď sa však Ivanka narodila, mala dvanásť a zo dňa na deň sa musela naučiť fungovať sama. Bolo to pre ňu ťažké, veď ja som odrazu nebola doma, ale s Ivkou v nemocnici, na rehabilitáciách.“

Ctižiadostivosť

„Doma sme v cvičeniach pokračovali pravidelne každý deň,“ hovorila mama. „To bolo plaču! Všetkým v bytovke som povedala, že s dcérkou cvičíme, netýrame ju. Lekár v nemocnici povedal, že Ivka musí cvičiť každý deň, aby napredovala. Naozaj som robila všetko preto, aby sme to dodržali. Cvičenie štyrikrát do dňa. Všetko som odsunula, plnú pozornosť som venovala Ivke. Stále sme však boli v kontakte s odborníkmi, skvelými ľuďmi. Najprv v Martine, potom v Bratislave a nakoniec v Olomouci. Do Olomouca sme začali chodiť, keď mala Ivka rok a štyri mesiace. Vždy sme šli len na otočku na dve hodiny a potom domov...

Doslova sme s Ivkou dreli. Malo to však zmysel, postup k lepšiemu zdraviu bol viditeľný. V Olomouci sa naučila postaviť sa na nohy, no sama do priestoru už nevedela ísť. Samostatné kroky nedávala, tak sme jej dali barle a naučila sa chodiť s nimi. Ako malinká ich spočiatku nechcela, lebo popri barlách nevedela do rúk nič ďalšie vziať. A nechcela byť ani na invalidnom vozíku. Stále chcela chodiť. Bola silno ctižiadostivá od malinkata a my sme ju vždy v tom podporovali.“

Pozerám na mamu Janku, ktorá sedí oproti mne. Jemná, ale pevná žienka. Iskra v oku. Rozhodná reč a mne hneď vyletelo z úst: „Aj vy ste ctižiadostivá, nezlomná, však?“  Áno, vyjadrila súhlas a rozrozprávala sa o tom, aký pohyb spolu zvládali. Napríklad na bicykli. „Často som ju brávala na bicykel. Vytlačila som ju na ňom kamkoľvek. Alebo som ju vzala na ruky a šli sme kdekoľvek, kde chcela. Ako si neskôr zvykla na vozík? Zdá sa, že je na ňom suverénna, spokojná. S barlami je však väčšia kamarátka ako s vozíkom. V základnej škole chodila napríklad aj s „chodítkom“, doň si vedela naložiť svoje veci.“

Vzdelávanie

Tridsať rokov som učila v základnej škole, kde sme mali aj integrované deti s fyzickým i ľahším mentálnym znevýhodnením. Viem, čo to obnáša z jednej i druhej strany. Moja pubertálna dcéra po liečbe chemoterapiou, keď stratila všetky vlásky, do školy nechcela chodiť. Bála sa otázok a zvedavých pohľadov, aj občasného výsmechu chlapcov. Ako to bolo s Ivankou, keď bola dieťaťom školopovinným? Mamina Janka: „Vyskúšali sme viacero škôl. Evanjelickú základnú, ale nestíhala učivo s bežnými deťmi. Má zníženú pozornosť, dislexiu, disgrafiu, čítala pomaly, niektoré písmenká alebo aj číslice nerozoznávala, lepšie povedané zamieňala si ich. Napríklad B a D, čísla 12 a 21 alebo 46 a 64 nevedela, z ktorej strany ich čítať...  Komunikáciu má však skvelú.“ Potvrdzujem, že jazýček dievčine ide jedna radosť a veľmi jasne mi dala najavo, keď cítila, že náš rozhovor treba ukončiť, vetou: „Stačí vám takýto rozhovor so mnou, však?“

V bežnej základnej škole nestačila držať krok s ostatnými deťmi a rodičia videli, že ju trochu odsúvajú bokom, len aby si v pokoji niečo robila sama. Ivanka však cítila aj tlak na sebe. Stále bolo: poď, rob, nestíhaš... a tak bola zo školy aj nešťastná, aj unavená. Škola takýmto spôsobom bola pre ňu demotivujúca. Nasledovala špeciálna škola v Liptovskom Jáne, kde mala aj rehabilitácie. Keď však zriadili v Liptovskom Mikuláši špeciálnu základnú školu, prešla do nej a bola v nej až do osemnástky.

Športy

Zaujímalo ma, aké Ivankine dary mama Janka vníma. Hneď vedela: „Ctižiadosť je jej darom. Snaží sa. Keď bola malinká, zaliezla kamkoľvek v byte. Po kolienkach prišla napríklad k práčke a povyberala z nej opratú bielizeň. Veľmi chce. Kedy začala športovať? Úplne od malinka začala plávať, vo vode sa učila koordináciu pohybu. Pláva dodnes, ale s rukávnikmi. Bez nich sa bojí do vody, lebo má spazmy. Prepláva s rukávnikmi v pohode bazén hore-dole. Neskôr sme začali na bicyklovať. Má tuhé, drevené nohy, tak pohyb na bicykli jej robí veľmi dobre. Chodíme spolu bicyklovať každý deň. Žiaden stacionár. Doma točiť na jednom mieste? To nie... Chce byť vonku, a tak ju posadím na trojkolesový bicykel a obídeme celé mesto. Občas ideme do niektorej doliny, trochu ju vytlačím, keď nevládze. Kde môže, ide sama. Ja tiež potrebujem čistého vzduchu. A lyžuje na špeciálne upravenej jednej lyži zvanej Monoski.

Ivka je dievčina, ktorá sa potrebuje hýbať a nie len tak sedieť doma a skladať si puzzle. To ju nebaví. Začala však hrať bocciu, paraolympijský šport pre vozíčkarov. Vtedy sa začala kamarátiť s vozíčkom, lebo odrazu vidí, čo sa dá robiť na vozíku. Teraz vidí s ním nové možnosti. Boccia podporuje koncentráciu, koordináciu pohybov. Sama v hre potrebuje rozhodnúť, čo urobí. Vidím to, ako fantastickú zručnosť, ktorú môže trénovať, lebo veľakrát sa bežne sama doma nechce rozhodnúť. Čaká čo my. Teraz už poviem aj v iných situáciách – sama sa rozhodni aj v živote tak, ako sa rozhoduješ sama v bocci. Povedz mi, čo ti treba pomôcť, ale čo môžeš, rob sama. Veľa vecí vie naozaj sama robiť. A boccia priniesla aj ďalšie poznanie. Práve tam vidí vozíčkarov v ťažších stavoch, ako je ona, a mnohí dokážu robiť také veci, ktorým sa ona doteraz bránila. Veľmi inšpiratívne deti sú to. Trénujeme aj v Liptovskom Mikuláši v telocvični, a Ivka patrí do združenia vozíčkarov  „boccia klubu“ v Prešove, tak ju tam vozíme najmä pred pretekmi. Začala zbierať úspechy už ako nováčik, teraz ju pozývajú do reprezentácie.“

Začali však s lyžovaním. Keď bola malá, obuli jej lyžiarky a pomáhali s lyžovaním na dvoch lyžiach. Držali ju popod pazuchy a spúšťali sa z kopca. Ako rástla a priberala, bola pre rodičov na lyžiach ťažšia, a tak sa rozhodli pre kurz lyžovania pre hendikepované deti na Donovaloch. Ivanka dostala normálne širokú jednu lyžu špeciálne však upravenú so sedačkou. Sedí na jednej lyži, v rukách má malinké barle s malými lyžami na koncoch a nimi udržiava rovnováhu. Takto chodili päť rokov na Donovaly. Keďže chceli všetci spoločne lyžovať, kúpili Ivke svoju lyžu a už chodia spolu. „Baví nás to, lebo môžeme chodiť lyžovať celá rodina do Jasnej, povedala mama Janka. „Zvládne miernejšie svahy sama zlyžovať. Má to veľmi rada - slnko, voľnosť, samostatnosť, pekné počasie... Zima je pre vozíčkarov náročná, že nieto ako vonku športovať, lyžovanie nám otvorilo možnosti. A boccia. “

Do debaty pridala aj Ivanka: „Na bocci som videla chlapca, ako si sám pokrája a natiera chlebík, pritom má takéto ruky.“ A svoje ruky otočila od seba a napodobňovala, ako si chlapča vie poradiť samé s tuhými prstami, dlaňami, s vykrútenými rukami. Mama Janka hneď zareagovala: „Až teraz vidím aj ja, ako som jej napriek všetkému uľahčovala cestu, hoci mohla už skôr viac vecí robiť sama. To viete, mama... Zdalo sa mi, že už to, že sa oblečie, naje sama, hygienu tiež sama zvládne, to stačí. Potom som jej už chcela pomáhať ja. Teraz vidím, a práve na boccie, že sama zvládze naozaj viac.“ 

Psychohygiena

Pozerám s rešpektom na drobné žieňa predo mnou a prichádzajú mi na um otázky, ako ona – mama dieťaťa na vozíku – zvláda toľko rokov nároky na svoju psychiku i fyzično. Kde berie na všetko silu? Ako je vyrovnaná s tým, že je dvadsaťštyri hodín celé roky doma s dcérou? Cíti vyhorenie? Berie čas s dcérou ako obetu alebo ako službu tomu najlepšiemu v rode?

„Žiadne prestávky od Ivky nemám. Je so mnou stále. Aj keď idem s kamarátkami na kávu, Ivanka ide s nami. Často už pri pozvaniach na posedenie kamarátky pridajú – zober aj Ivku.“

Ani žiadne vyhorenie som nemala, nemám. Pred jej pôrodom som pracovala v kancelárii. Teraz som roky doma s Ivkou a je to pre mňa v pohode. Napĺňa ma spoločný čas. Vidím, aký hlboký zmysel  má, podporovať Ivku vo všetkom, čo robí. Vidím jej rast. Vidím, čo už všetko dokáže, a to ma uspokojuje. Teším sa z jej pokroku, z jej úspechov. 

Nikdy sme sa za ňu ani za jej stav s manželom nehanbili. Neodsúvali sme ju niekde do kúta. Vždy chodievala stále s nami, aj na dovolenky. Často práve na dovolenkách chcela ísť na večerné diskotéky. Tak išla, tak sme išli. Ja som ju držala a ona tancovala, ako sa jej dalo. Chceš ísť? Choď. Nikdy som ju nebrzdila, nikdy som jej nepovedala – toto nerob, tam nechoď, aby ťa ľudia nevideli. Čo chcela, v tom som sa ju snažila podporovať. Keď som však vedela, že niečo sa jej nedá, povedala som jej pravdivo – toto nie.“

A čo Ivanka?

„Trénujem bocciu. Chodím do telocvične v škole v Liptovskom Mikuláši trénovať. Na športovaní sa mi páči to, že sa stretávame a máme súťaže, lebo rada súťažím. Baví ma to a vďaka športu som si obľúbila aj vozík. Kedysi som na ňom nechodila rada, teraz rada chodím, lebo na vozíku sa dá športovať a je to výborný pocit byť druhá, tretia na súťažiach. Keď som sa však ocitla niekde ku koncu, poviem pravdu, aj som sa rozplakala. To sa stávalo hneď na začiatku športovania. Teraz makám a viem, že raz sa mi podarí úplne zvíťaziť. Robím všetko preto, aby sa mi to podarilo – chodím aj na bicykel, aj plávam, športujem.“ 

Ako je to u Ivanky s priateľkami? „Ja svoje kamarátky moc nemám. Jednu zo základnej školy. Ona je chodiaca. Najlepšia kamarátka je však mamina. Ona cvičí so mnou, aby som mohla chodiť. Bez cvičenia by sa to nedalo. Cvičím každé ráno. Keby som necvičila, bola by som drevená. Nohy neposlúchajú, ale aj tak je veľký obdiv, že mi chodia. Naučila som sa na nich chodiť. V telocvični ma obdivujú – Ježiši, ako ich ty ohneš, keď ich máš také drevené. Ja sa postavím a idem. Milujem svoje nohy. Ale je to aj vďaka maminke, keby som nemala takú maminku, ktoviekde som.“

Pozerám s rovnakým rešpektom na dcéru Ivanku ako na mamu Janku. Aj Ivke žiaria iskričky v očiach. Aaaa... zacítila som súťaženie. Ivanka však nebojuje s osudom, žije s radosťou naplno, lebo si dala zámer nájsť v sebe silu, ktorá ju postaví na nohy. Súťaží síce navonok v športe, ale v skutočnosti v sebe. Dôveruje, že život dá najlepšie s kartami, s ktorými hrá v tomto živote. Nemení karty, mení seba k najlepšiemu. Má silnú podporu svojej rodiny.

DagmaRA Sarita Poliaková